Škorica je korenie, ktoré je rozšírené rovnako ako kakao a používa sa po celom svete. Nemyslím si, že ju treba niekomu predstavovať, ochutnal ju už každý. Škorica pochádza z kôry určitých druhov stromov, konkrétne z kôry konárov alebo koreňov.
Hlavnými účinnými látkami kôry konárov sú monoterpény a cinnamaldehydy, hlavnými účinnými látkami koreňovej kôry sú takisto monoterpény, pričom namiesto cinnamaldehydov obsahuje gáfor.
Európska vedecká asociácia pre fytoterapiu prijala na liečebné účely dve odrody škorice: kasiu a cejlónsku škoricu. Obe odrody škorice sa čiastočne líšia v zložení.
Účinnými látkami oleja extrahovaného z kôry cejlónskej škorice sú trans-cinnamaldehyd (50–60 %), eugenol a linalool, z ktorých tieto tri zložky tvoria najmenej 80 % celkového obsahu účinných látok.
Účinné látky extrahované z kôry vetvičky kasie sú cinnamaldehyd, kyselina škoricová, škoricový alkohol a kumarín.
Je dôležité dodať, že cinnamaldehydy na rozdiel od iných zložiek pri vystavení teplu (nad 60 °C) strácajú svoju štruktúru, a tým škorica pri vystavení teplu stráca jednu zo svojich dôležitých účinných látok.
Škorica je najznámejšia svojimi účinkami na reguláciu hladiny cukru v krvi, no jej prínos je oveľa širší a zasahuje celý organizmus.
Cejlónska aj kasia škorica majú účinky podobné inzulínu. To znamená, že umožňuje využitie cukru v krvi, čím sa vyrovnáva hladina cukru v krvi. Pri diabete (či už 1. alebo 2. typu) pankreas nedokáže produkovať dostatočné množstvo inzulínu, takže bunky nedokážu okamžite využiť cukor uvoľnený do krvného obehu, no po vysokom vzostupe hladiny cukru v krvi, keď sa telu podarí vyprodukovať dostatok inzulínu, hladina cukru v krvi náhle klesne – čo je nežiaduci stav, ktorý môže spôsobiť mnohé komplikácie. Pri inzulínovej rezistencii sa produkuje dostatok inzulínu, ale bunky ho nedokážu rozpoznať a vstrebávať cukor z krvi.
Práve tu pomáha škorica tým, že vyvoláva účinky podobné inzulínu a stimuluje inzulínový hormón. Škorica preto stabilizuje hladinu glukózy v krvi, čo môže pomôcť pri liečbe diabetu alebo inzulínovej rezistencie, a na preukázanie tohto účinku sa rozvíja aj klinická veda. Výskumníci sa domnievajú, že za tieto účinky škorice je zodpovedný flavonoid nazývaný hydroxychalcon.
V súvislosti s jej schopnosťou regulovať hladinu cukru v krvi majú účinné látky škorice aj protizápalové a antioxidačné účinky – čím ďalej zosilňujú jej účinok na stabilizáciu hladiny cukru v krvi, pretože pri znížení zápalu sú pankreatické bunky schopné produkovať viac inzulínu a antioxidanty chránia receptory vnímajúce inzulín pred poškodením voľnými radikálmi; keď sa hladina cukru v krvi stabilizuje, ďalej sa tým znižuje zápal a tvorba voľných radikálov, takže hladina cukru v krvi a zápal navzájom interagujú.
Štúdie ukázali, že cinnamaldehydy a eugenol môžu inhibovať enzým nazývaný COX-2. Tento enzým je zodpovedný za tvorbu hormónov, ktoré vyvolávajú zápal a bolesť – ide o enzým, ktorý inhibujú aj lieky proti bolesti. Vďaka tomu je škorica veľmi silným prírodným protizápalovým prostriedkom.
Má tiež silné antioxidačné účinky, čo znamená, že pomáha bojovať proti voľným radikálom, ktoré poškodzujú organizmus. Takéto voľné radikály vznikajú vplyvom toxínov, ale vznikajú aj počas bežných telesných procesov. Účinné látky v škorici tieto voľné radikály neutralizujú. Na jednej strane znižujú tvorbu voľných radikálov NO (oxidu dusnatého), procesu lipidovej peroxidácie (pri ktorom sa mastné kyseliny menia na voľné radikály). Zároveň stimuluje enzýmy, ktoré rozkladajú škodlivé voľné radikály. Vďaka tomu má široké antioxidačné účinky – je výborným zdrojom antioxidantov.
Svojimi účinkami proti voľným radikálom (antioxidačnými účinkami) má imunitu posilňujúce a výrazné protiinfekčné a protipatogénne účinky, čo potvrdzuje viacero štúdií na rôznych bakteriálnych a vírusových kmeňoch.
Jej antioxidačné a protizápalové účinky môžu chrániť pred širokým spektrom ochorení (napríklad kardiovaskulárnymi, tráviacimi, nervovými a autoimunitnými ochoreniami).
Škorica je teda skutočným prírodným zázrakom, ktorý možno nájsť na poličke v kuchyni každého človeka. Má však aj jednu nevýhodu pri nadmernej konzumácii: obsah kumarínu – ktorý je najvyšší v kasia škorici, zatiaľ čo cejlónska škorica obsahuje len zanedbateľné množstvo kumarínu. Preukázalo sa, že kumarín v škorici má hepatotoxické účinky, preto sa odporúča znížiť konzumáciu kasia škorice – alebo používať cejlónsku škoricu, aby sa tomu predišlo.
Odporúčaná denná dávka je 1–3 gramy mletej škorice alebo (200–400 mg ako extrakt). Na dlhodobé užívanie uprednostňujte cejlónsku škoricu a jej extrakt.